Annihilator sú na hudobnej scéne od roku 1984 pričom zažili slávnejšie časy, ako aj menej podarené. Hlavne začiatky mali výborné a sú nezmazateľné vpísané do metalovej histórie. Časom sa vyformovali len na kapelu Jeff Waters -a, pričom na novinke si okrem gitár a spevu pribral aj basu. Jediným doprovodným členom na novinke je tak len Fabio Alessandrini, ktorý ma na starosti bicie. Na albume sa objavili aj dvaja pomocní spievajúci hostia: John Gallagher (Raven) a Kat Shevil (Winds of Genocide, Uncoffined).
A teraz k albumu: novinka sa pohybuje prevažne v svižnom Thrash Metal -e, pričom občas odbočí aj do Heavy. Riffy sú prevažne zaujímavé, takisto aj sóla, avšak keďže si Jeff Waters zobral na svoju osobu skoro všetky nástroje, tvorbu nápadov a aj produkciu, pri niektorých piesňach mi napadlo, že by dopadli ešte lepšie, keby tam bolo aj spoluautorstvo, prípadne rozvinutý nápad / pieseň. Tým myslím, že keby dobrý nápad alebo dobrú pieseň dotiahol (vyšperkoval) nejaký spoluhráč na špičkový. V niektorých piesňach som proste cítil väčší potenciál, ktorý nebol využitý.
Celkovo je to podarené album, ale k špičke ho nezaradím.

Eternal Idol je ďalší z množstva skupín a projektov, na ktorých sa podieľa výborný Fabio Lione. Jeho kvalitný hlas si pozornejší fans mohli všimnúť už v kapele Labÿrinth a následne hlavne Rhapsody of Fire (pôvodne Rhapsody). Následne pôsobí v (Angra, Lione / Conti, Turilli / Lione Rhapsody) alebo pôsobil v (Athena, Vision Divine, Athena, Hollow Haze, atď) + v neskutočnom množstve iných projektov, prípadne ako hosť v spriatelených skupinách.
Výhodou, ktorú má Fabio Lione vo svojom hlase je pestrosť, široké rozpätie / rozmanitosť a sila hlasu (kvalita). Takisto je ľahko rozpoznateľný. Druhým hlasom (menej vyťaženým, ale stále dosť počuteľným a kvalitným) je ženský spev od Claudia Duronio (inak aj Serenade - tých som zatiaľ nikdy nepočul, takže neviem posúdiť kvalitu ich hudby, ale tu to ani nie je podstatné).
Samozrejme bez kvalitnej hudby by bol výsledok polovičný. Hudba je prevažne v strednom tempe, pričom je premenlivá a celkom príjemne plynie. Štýl kapely sa pohybuje v Symphonic Power Metal -e, pričom občas čerpajú z Heavy a málinko aj Gothic Metal -u. Doprovodná kapela je zostavená zo skúsených muzikantov ako Nick Savio - gitary, klávesy (inak Hollow Haze, Cyber Cross, Vicious Mary, ex-White Skull), Andrea Buratto - basa (inak Secret Sphere, Hell in the Club) a Enrico Fabris - bicie (inak Raintime, Fake Idols). Podarené album.

Hneď na začiatku uvediem, že zatiaľ posledné album od Sonata Arctica - "Talviyö" je určite slabšie než ich predošlé radovky (a hlavne albumy zo začiatkov kariéry), avšak tak nízke hodnotenie je prehnané. Reálne by som ho ohodnotil na 80 bodov, no pridávam 5 bodov na zvýšenie katastrofálne nízkeho raitingu.
Začnem najprv s nevýhodami alebo lepšie napísané slabšími stránkami novinky. Pre mňa prvou a aj najslabšou časťou hudby sú priemerné a málo výrazné bicie. Naozaj z nich necítite žiadnu kreativitu, technické finty, zaujímavé prechody, prípadne iné výrazné prvky. Jednoduchý základný rytmus, väčšinou v strednom tempe, žiadne zaujímavé zrýchlenia, spomalenia, tvrdosť, len pár občasných nenápadných prechodov. Táto nevýraznosť z môjho pohľadu ublížila albumu najviac. Chalani úplne zabudli na rýchlosť.
Druhou nevýhodou, ale menšou sú gitary, ktoré občas zahrajú zaujímavé nápady, či už riffy alebo vyhrávky a sóla, avšak taktiež občas prejdú do nevýraznosti a priemeru. Chýba mi viac výrazných sól alebo aspoň vyhrávok, častejšie zmeny a väčšia výraznosť / riffovanie.
Čo sa týka dobrých stránok albumu, tak piesne v základe nie sú zlé, len akoby neboli dotiahnuté / viac prepracované a zvýraznené. Tony Kakko má ako vždy kvalitný spev, aj keď aj u neho nájdem pár momentov, kde mohol byť výraznejší / agresívnejší (kde mohol ísť viac naplno, nie len plochý stred). V súvislosti s hudbou sa mi páčia klávesy, tam je dobrý základ a aj nápady. Po zvukovej stránke je album slušné, aj keď určite by som trošku tlačil na agresívnejši / metalovejšie prevedenie.
Z môjho pohľadu je najlepšia a najvýraznejšia pieseň "The Raven Still Flies with You", pričom keby na podobný štýl boli aj ostatné piesne, tak album je topka. Hádam sa chlapci pre budúcnosť poučia a spomenú si, že sú hlavne metal -ovou skupinou, pričom metal si vyžaduje aj tvrdosť a hlavne pestrosť a častejšie zmeny. ... See More

pri novinke od Within Temptation som dlhšie rozmýšľal, koľko bodov dám zatiaľ poslednému albumu s názvom "Resist". Nakoniec som sa priklonil k nižšiemu bodovaniu. Skupina prešla počas svojho pôsobenia na metalovej a neskôr aj rockovej scéne rôznymi miernymi zmenami a k svojmu pôvodnému štýlu naberala jemnejšie ako aj alernatívne prvky. Výhodou skupiny je stále špičkový ženský spev Sharon den Adel, vďaka ktorému som pridal pár bodov (85).
Avšak po hudobnej stránke mám pocit, akoby sa snažili dosiahnuť väčší úspech a sústredili sa príliš na hlavný prúd (mainstream). Zvuk je kvalitný, čitateľný, ale skôr jemne basový a gitary nemajú tvrdý zvuk, ale skôr skreslený - netradičný, až skoro so zafarbením do elektroniky (sú málo výrazné). Bicie sú účelné, akoby nenápadné a skôr kopírujú hudbu a aktuálne trendy. V hudbe môžete počuť rôzne alternatívne, elektronické, prípadne popové prvky. Hudobne by som ich aktuálne zaradil niekde do Alt./Symphonic/Electronic/Pop Rock. Metal -ové prvky môžete hľadať s lupou. Mne nevadí jemnejšia hudba, ale toto je príliš orientované na aktuálne trendy. Preto hudbu hodnotím na (75).
Takže keď urobím priemer: 85+75 = 160/2 = výsledných 80 bodov. Čo tiež nie je zlé, ale majú naozaj aj lepšie albumy. Hlavne prvé tri.

Z môjho pohľadu je "Manifest" zatiaľ najlepším albumom od Amaranthe. Viacerí na skupinu pozerajú (pozerali) cez prsty (vrátane mňa), čo sa novým albumom zmenilo. Naďalej zachovávajú smer predošlých albumov, čiže kombinovanie Metalcore / Dance / Power / Melodic Death Metal -u, ale teraz je to akési podarenejšie, hudobne kvalitnejšie a má to hlavu a pätu.
Prevažujú zaujímavé nápady, silnejšie piesne výrazne prevažujú nad priemernými a páči aj vhodné rozdelenie spevu pričom Elize Ryd dostala zaslúžene najviac priestoru. Dobrý je aj Nils Molin (čistý spev od minulého albumu) a občasné využitie grovlingu/revu druhého mužského hlasu Henrik Englund Wilhelmsson. Album je aj dobre nazvučené, jedine predsa by som dal viac priestoru gitarám (hlavne nejakým vyhrávkam a netradičným sólam).